Deň šiesty - Rondane (9.8.)
Ráno som nič nehľadal, takže som si konečne dokončil denník. V pláne bola nejaká dvojtisícovka, tak som sa teplo nabalil a o pol deviatej sa vyrazilo do národného parku Rondane. Cesta bola v pohode, akurát sme sa museli vyhýbať ovciam rozvaleným na ceste.
Bus nás doviezol na parkovisko uprostred pustiny. Po oblohe sa šinuli ťažké mračná. Prvý dojem z Rondane bol ten, že je to vlastne náhorná plošina nad hranicou lesa, ktorá tvorí základ pre dvojtisícové kopce. Výstup na kopec sme hneď zavrhli, lebo vrcholky sa strácali v mrakoch, výhľad z hora by bol teda o ničom a nevyzeralo to, že sa v dohľadnej dobe vyčasí. Bola poriadna kosa a hlavne fúkal nepríjemný vietor.
Najskôr sa šlo po ceste mierne hore. Pustina skutočne vystihuje popis daného miesta a ťaživé nízke oblaky tomu dodávali pochmúrnejšiu atmosféru. Vyfotil som si taký domček utopený v tejto krajine kameňov, ale s mojim mizerným zoomom fotku asi nazvem "Nájdi chalúpku" alebo nejak v tom zmysle. Pri najväčšom jazere tohto národného parku Rondvatnet, ktoré je vkliesnené medzi kopcami, sme sa počkali.
Bolo tam zopár budov a videli sme aj bicykle bez dozoru. Skrátka ich majitelia ich tam len tak nechali s absolutnou istotou, že ich po pešej prechádzke na tom istom mieste aj nájdu. U nás nepredstaviteľné.
Ďalšia fáza túry začala napínavým prebrodením potoka, ktorý bol rozliaty a rozvetvený do značnej šírky, takže bolo treba hľadať, kadiaľ ho najlepšie prejsť. Potom sa však šlo po vrstevnici. Bola to jednotvárna cesta po kameňoch, sem tam sme prekročili menší potok. Zakecal som sa s mladíkom, ktorý je tiež programátorom, na turistiku zas tak moc nie je a sem ho vytiahlo jeho dievča. Keď sa však pred nami začalo rysovať niečo ako chatka, zrýchlil som a s vidinou waflí, alebo niečoho podobného som prišiel k búde, kde sa sotva vmestilo 10 ľudí.
Nešlo teda o horskú chatu, ako som čakal. Neostávalo iné, než si v šľahajúcom vetre otvoriť batoh a vytiahnúť chleba so salámom a syrom. Sprievodca Milan však spomínal aj druhú chatu, ktorá je tak polhodinku odtiaľto a tam by sa možno dalo kúpiť čosi teplé do žalúdka.
Vyrazil som k nej preto s novým entuziazmom. Už sa mi to nezdalo tak jednotvárne, šlo sa dole po balvanoch a zas fúkal hnusný studený vietor. Konečne chaty. Toto dokonca vyzeralo ako malé chatkové stredisko. Ale aj tak nás čakalo trpké sklamanie. Letná sezóna tu skončila 7. 8., takže okrem nás to bolo celkom opustené.
Nasledoval posledný úsek k busu. Ten teraz parkoval o dosť nižšie, ako sme začali. Ešte nad hranicou lesa som pofotil nejaké pekné hríby, aby doma hubári závideli. Potom sme vliezli do takého mladého riedkeho lesa, kde nás čakala iná sranda. Bolo tam neskutočne veľa vody. Križovali sme množstvo potokov a na tých lepších úsekoch chodili po drevených lávkach. Tam kde neboli, museli stačiť vyčnievajúce kamene.
Celkovo mala trasa tvar trojuhoľníka ktorého dĺžku odhadujem na 24 km. Presne to neviem, lebo kvôli slabej baterke som asi 3 kiláky pred koncom vypol GPS tracker v mobile. Akurát na naštvalo, že napriek slabému signálu si ma hore našli dve reklamné esemesky od Orangu. Pri buse som si dal tradičnú kelímkovú kávičku a uťahaný sme pádili späť. Znovu sme skoro zrazili ovce na ceste a znovu bola rozprávka o Thorovi. Napriek tomu, že som bol v kempe dosť uzimený, som sa šiel osprchovať.
O ôsmej sa konal okrem večere aj brífing ohľadom zajtrajšieho raftingu. Náš svojrázny poľný kuchár Tonda na naše obavy z ľadovej vody a neoprénu reagoval radou: "Tak si do nej nachčijete a teplo máte hned". A keďže už s denníkom nezaostávam, mohol som si vytiahnuť knižku a prečítať zopár strán.