Deň siedmy - Rafting na Sjoe (10.8.)
A ide sa raftovať. Zvyšné osadenstvo chatky si doprialo rekreačný deň, ale polovica zájazdu dychtila po vodnom dobrodružstve. Pravda, trochu som sa toho bál, hlavne keď mi spolubývajúci, ktorý ma tak katastrofálne ponúkli slivovicou, deň predtým povedali, že oni už na tom raftingu v minulosti boli, nezodpovedný vodák im tam robil somariny takže trafili mostný pilier, dosť blbo sa pri tom prevrátili a netúžia si to zopakovať. No ale na druhej strane, majú na čo spomínať.
Bus nás zaviedol do susedného údolia, ktorým preteká ľadovcová riečka Sjoa. Je síce pravda, že pred našim úsekom sa sčasti oteplí v nejakých jazerách, ale aj tak jej vody v miestach splavu majú asi 7°C. Ani vonku nebolo najteplejšie, len nejakých 11°C. Bolo nás veľa, splavovať sa teda bude v dvoch turnusoch. Keďže bolo chladno a len občas zasvietilo slnko, do prvého turnusu sa mi moc nechcelo.
Polovica rafťákov si teda v tej kose navliekla neoprén, nasadila helmy a počúvali inštruktáž, ktorú vlastne so zatajeným dychom počúvala aj druhá polovica. Rafty boli spustené na vodu. Vyzerali vratké, ale začiatok sa zvládol. My sme medzitým nastúpili do busu a na vybraných miestach robili akčné fotky. Zdalo sa, že im to aj ide a dokonca sa im to aj páči. Neviem, ako to celkovo dopadlo, tuším jeden človek na konci vypadol a musel byť zachraňovaný. Keď sa však prezliekali, uisťovali nás, že sa nám to určite bude páčiť.
Autobus nás dotrepal na miesto štartu. Nasúkali sme sa do mokrého výstroja a prešli vtipnou inštruktážou na pevnine kdesy v lese. Vďaka adrenalínu som nebol moc uzimený. Bol som v posádke spolu so sprievodcom Milanom, štyrmi babami a samotným inštruktorom. S Milanom sme sedeli vpredu. Inštruktor štekal rozkazy a ešte, keď sa zrovna nepádlovalo rozprával nejaké historky, ktoré som však počúval len na pol ucha.
Na takej tíšine, čo bolo akési rameno upravené ako bazén, sme nacvičili preklopenie raftu. Podobný pocit som ešte nezažil. Ľadová voda na pár sekúnd ochromý, ale potom proste musíte reagovať. Postupne nás vytiahli do raftu, mňa ako predposledného, takže som nemal príležitosť skúsiť vytiahnuť ďalšieho.
Pádlovanie ako tak šlo, snažil som sa synchronizovane pádlovať s Milanom, keďže sme boli v predu a udávali tempo pre ostatných, ale niekedy sa to nedalo. Avšak, keď sa pádlovalo dlhšie v jednom kuse, alebo v perejach, stala sa z toho riadna makačka. A niektoré pereje boli fakt drsné. Hlavne keď sa prepadnete dole a nad vami sa týči skoro dvojmetrová spenená stena. Zopár krát ma to skoro vyhodilo, ale udržal som sa. Na rafte sú pre chodidlá také popruhy a veru pár krát sa stalo, že jedna noha sa vyšmykla a riťou som bol pár cenťákov nad raftom.
Najadrenalínovejší úsek nás čakal na záver. Bol tam totiž taký skutočne hnusný vír okolo ktorého sme najskôr prešli v pohode. Ale že reku pre ten efekt to otočíme skúsime ním prejsť. Akonáhle sme sa začali prevracať, snažil som sa vybrať nohy z popruhov. Podarilo sa, až keď som bol pod vodou. Chcel som vyplávať nad hladinu, ale prilbou som vrážal do raftu, hoci možno to bol iný člen posádky.
Konečne som sa vynoril. Voda bola ľadová. Našťastie som bol pri prevrátenom rafte a tak som sa chytil lana. Pádlo som nepustil. Vedľa bojoval s prúdom Milan. Chcel som mu uvoľniť miesto pri rafte a to bola chyba. Prúd ma odniesol z dosahu. Našťastie som bol na tej strane rieky, kde bol prúd o čosi menší, ale aj tak to bola sila. Tiež som nebol zvyknutý plávať s pádlom v ruke.
V inštruktáži nám kládli na srdce, že ak vypadneme z raftu, je blbosť snažiť sa plávať k brehu. Skôr je dôležité plávať k raftu a nechať sa naň vytiahnuť. Lenže druhý raft som nevidel a náš prevrátený mieril k brehu. Horko ťažko som sa zachytil na skaliskách asi 20 metrov po prúde od ostatných. Chvíľu som tam ostal a lapal dych. Potom na mňa zakývali, tak som sa skusmo vyliepal z vody a po skalnatom brehu dostal k už správne obrátenému raftu.
Posledný úsek sme prešli s pocitom, že budeme mať aspoň najlepšie fotky. Jednu ženu vytiahol druhý raft, takže sme trasu dokončili v zmenšenej zostave. V kose a na verejnosti sme sa pomocou uterákov prezliekli. Ten neoprén šiel ťažko dole.
Bol som viac uťahaný ako po túre. V buse som si však dlho neposedel, lebo o chvíľu sme boli v kempe. V chatke som svojim príchodom zobudil spolubývajúceho Mirka a otvoril si zaslúžené gumené cukríky. No keď prišli Lojza s Jankou, vyprovokovali ma ísť do obchodu pre údajne povestný nórsky brusnicový džem. Tam som pri pokladni trošku zazmätkoval, lebo som mal v peňaženke premiešané české mince s nórskymi a jak som sa v nich prehrabával tak sa mi aj rozsypali. Taký nórsky chlapec mi ich hneď ochotne pomohol pozbierať. Skvelý ľudia, títo Nóri.
Na ceste späť som stretal raftistov, ako idú pozrieť buď kostolík v meste, alebo tiež do obchodu. O pol ôsmej bola večera a o ôsmej tradičný brífing.