Deň tretí - Lillehamer (6.8.)
Behom noci, s pár prestávkami na wécko, sme prešli do Nórska. Keď sme sa v autobuse prebrali, začal nám sprievodca rozprávať o krajine, škriatkoch, troloch, elfoch a vílach. Nórske kráľovstvo vo svetle týchto príbehov vyzeralo ešte pôsobivejšie. Z okna bolo tiež na čo pozerať. Dosť dlho sme obchádzali obrovské jazero Mjøsa, na konci ktorého leží náš hlavný bod programu - olympijské mesto Lillehammer.
Počasie bolo také všelijaké. Autobusom sme prešli mestom a raňajkovali sme na takom parkovisku v lesoch nad ním. Tam nám naši sprievodcovia na seba prezradili telefónne čísla pre prípad, žeby sme sa nedajbože stratili, hoci vďaka nabitému programu sa meškanie vraj netoleruje. Inak som tu mal po prvý raz tú česť oboznámiť sa s kudrnovskou poľnou kuchyňou. Kuchár menom Tonda vytiahol plynové bomby a vo veľkých hrncoch uvaril čaj. Ešte sme vyfasovali makový koláč a raňajky boli vybavené.
Ako sa ukázalo, slávny olympijský areál bol kúsok odtiaľ. Lillehammer bol dejiskom zimných olympijských hier v roku 1994 a bola to vlastne prvá zimná olympiáda, ktorá sa konala v inom roku, ako tá letná. Pred nami sa z hmly vynorili skokanské mostíky, aj som si vyskúšal okúsiť pohľad skokana z vrchu. Spodná časť mostíku sa strácala v hmle a doskočisko nebolo vidieť vôbec. Povedľa mostíkov sme zostúpili dole, až k miestu, kde onehdá horel jasný olympijský plameň. Hmla sa pomaly rozplynula, bol odtiaľ pekný výhľad na mesto. Vlastne ono je to skôr mestečko s čosi nad 25 000 obyvateľmi.
Do mesta sa dalo ísť buď autobusom, alebo pešo takým lesom. Napriek tomu, že som mal na sebe tenisky, ktoré sa na blate kĺzali jak sviňa, som sa ako správny turista rozhodol pre peší zostup. Keď prišlo na prekronanie potoka, viacerím bolo treba trošku pomôcť. Ja som preskákal cez tie kamene v pohode, akurát na tom poslednom sa mi trochu šmykla noha a už som mal mokrú ponožku. Čakajúc pred lillehammerským skanzenom, som si ju potom sušil.
Lillehammerský skanzen menom Maihaugen bol najväčším skanzenom s najmalebnejšími zákutiami, aký som kedy videl. Okrem toho sa parádne vyčasilo, takže spúšť na foťáku bola stláčaná dosť často. Boli tam aj modernejšie domy zo 70-tich až 80-tich rokoch 20-teho storočia, ktoré tiež v tom dobrom zmysle páchli svojou dobou. Nevynechal som ani staničku s parným vlakom, či starosvetsky pôsobiacu mestskú ulicu s obchodikmi. Najkrajšie však boli staré usadlosti so strechami porastenými trávou, pomedzi ktoré boli rozptýlené brezové hájiky, či pastviny s pasúcim sa dobytkom. Pohľad spoza jazierka mi trochu pripomínal slávny Hobitín z Pána prsteňov.
Celkovo tieto zatrávnené strechy sa na poniektorých domoch dajú nájsť v Nórsku dodnes. Dokonca i pri olympijskom areáli som ich zopár videl. Akurát do kostola som sa nedostal, lebo tam mali zrovna svadbu. Prehliadka skanzenu mi zabrala bez akejkoľvek prestávky dve hodiny, a to som už neskôr ani neliezol do každého domu, zopár ciest som aj vynechal. Každopádne, minimálne pol dňa sa tu dá stráviť bez problému, hlavne ak vyjde počasie, ako vyšlo toho dňa nám.
V Lillehammeri sme ešte natankovali, pričom sme boli svedkami, ako jeden dedko urval autom hadicu. Asi zabudol, že ju má ešte v aute, pohol sa a utrhol pištoľ od hadice. Treba však dodať, že to poctivo nahlásil, a potom to s pumpármi nejak riešili. My sme pokračovali údolím ďalej. Cestu lemovali čoraz vyššie kopce a než sme dorazili do mestečka Vågåmo, sprievodca nám prečítal rozprávku o vikingských bohoch, vo vtipnom podaní istého českého autora, ktorého meno si žiaľ nespomínam.
V kempe som obdivoval šoférovu zručnosť pri cúvaní medzi chatkami. Vyfasoval som chatku číslo 7, ktorú som zdieľal so spolucestujúcim Mirom a takým moravským párom, ktorý nám hneď núkal domácu slivovicu. V tomto som tak nejak atypickým Slovákom, pretože alkohol moc nemusím a tobôž nie tvrdý. Trochu som aj protestoval, ale nakoniec som to predsalen zo zdvorilosti do seba kopol. Nevyšlo to podľa predstáv, vbehlo mi to do pľúc takže to bolo dosť zaujímavé. Chudáci sa potom aj trápili, či sa mi nedajbože voľačo nestalo. Polhodinu mi bolo pekne blbo, krízu som šiel prekonať na wécko. Každopádne ma táto epizódka utvrdila v tom, že s tvrdým chlastom kamarát naozaj nebudem a od tej doby zdvorilo ale nekompromisne takéto prípitky odmietam.
Sprcha v kempe bola na žetóny, ktoré stáli po 15 NOKov (nórskych korún), ale potreboval som sa po dlhej ceste učlovečiť. Na večeru nám kudrnovský kuchár urobil guláš, ktorý bol fakt dobrý. Zjedli sme ho na chatke, ale potom sme sa opäť stretli pri buse na bojovej porade ohľadom zajtraška. Obkreslili sme si mapy a začalo pršať. Ešte pred zaľahnutím nás poctili návštevou dve dievčatá, ktoré si zabudli nabíjačku na kameru, že či nejakú nemáme. Nuž, nemali sme.