Deň ôsmy - Bessegen (11.8.)
Čakala nás posledná túra. Ráno bolo v kempe pod 5°C a tak napriek takmer bezoblačnej oblohe očakávajúc na hrebeni kosu jak hovado som sa riadne napakoval. No mýlil som sa. Celú túru som si potom kládol otázku, prečo som si nevzal klobúk a namiesto toho trepem so sebou šál a rukavice. Aspoňže som trepal so sebou aj opaľovací krém, ktorý som si trochu naplieskal na tvár.
Začali sme pri jazere Gjende, odkiaľ vyteká naša stará známa riečka Sjoa (ono ako som zistil z mapy, tie Sjoe sú vlaste dve a potom sa zlejú do jednej). Hneď nás čakal stupák na hrebeň, ktorý bol hore kamenitý, bez stromov a oblý. Keď sa ukázal výhľad na druhú stranu, uzreli sme nielen výrazne temnejšie jazero Bessvatnet, ale o kus ďalej i GaldhØpiggen - najvyššiu horu Nórska pokrytú ľadovcom. Poľný kuchár Tonda sa pri pohľade na ňu nezaprel a kým ju všetci obdivovali a fotili znudene prehlásil: "To je sandálovka".
Po hrebeni sme pokračovali k najvyššiemu bodu, ktorý bol cez 1700 metrov nad morom a potom ešte kúsok ďalej dole k akejsi vyhliadke, kde sme mali vidieť šiju medzi oboma jazerami. Akurát ma štvalo, že som si dal obedík trochu vyššie, lebo kúsok dole bol fakt ukážkový výhľad na obe jazerá. Svetlomodré Gjende a temnomodré Bessatnet. Výškový rozdiel medzi nimi je až 400 metrov, hoci takto z vrchu to tak nevyzeralo.
Chvíľku sme tam pobudli a nemohli sa nabažiť výhľadov. Napokon sa tam predsalen doliepala aj naša spolubývajúca dvojica napriek Jankinmu tvrdeniu, že to otočia už na rázcestí. Potom sme sa totiž dosť dlho vracali po tej istej ceste. Dlho som nikoho z našich nestretol a tak ma potešilo, keď ma dobehla Lenka a zostupovali sme spolu. Jej priateľ, s ktorým som si trochu pokecal na túre v Rondane, toho mal dosť a tak na vyhliadku nešiel.
Zostúpili sme k jazeru Bessvatnet, kde sa už naša tlupa trochu rozrástla a viedla debatu o pitnosti okolitých jazier a riek. Slnko však svietilo, Lenka bola bez vody, tak sme sa napokon osviežili vodou z riečky Bessa ktorá vyteká z vyššie zmieneného jazera. Ja som tiež mal len trochu teplého čaju a už som si robil chute na chladenú kofolku z autobusu.
Ale riečka Bessa nám ešte ukázovala nádherné pasáže plné vodopádov a hučiacich vymletých žľabov. Do toho sa pred nami roztvárala úžasná panoráma Nórskej krajiny. Akurát tých sľubovaných sobov sme nevideli, ale však človek nemôže mať všetko.
Pri buse bola zmieňovaná kofolka a motala sa tam aj taká pompézne pôsobiaca mačka. Na ceste späť sme sa stavili v kempe, kde bývali rafťáci, ktorý nám dodali fotky z včerajšieho dobrodružstva. Náš tým ich mal pochopiteľne najviac, keďže sme sa ako jediný na konci prevrátili. Potom sme sa ešte zastavili v supermarkete, kde som včera kupoval marmeládu a keďže mi ostalo ešte dosť nórskych korún, kúpil som si nejakú medovú malinovku, ktorú som na Slovensku nevidel a hovadskú zmrzlinu.
Kašlal som na autobus. Vychutnávajúc zmrzku som sa pešo prešiel do kempu. Po večeri už len posledná sprcha na žetóny a mohlo sa baliť. A tak tu bolo dobre.