Deň piaty - Geirengerfjord (8.8.)
Ráno som si nepísal denník, lebo som hľadal šuter. Včera kúpený achát som našiel v hygienickej taštičke. Vyrazilo sa skoro, čakala nás dlhá cesta. Sprievodca nám ju tradične spestril rozprávkou a kvízom. Krajina ma znova ovalila svojou krásou. Cesta viedla nad hranicou lesa a potom v strmých serpentínach klesla k fjordu Geirenger.
Tam som si otvoril Trenčianske párky, čím som sa zbavil jednej konzervy a vydal sa na suveníry. Vtom sa dovalila do prístavu hovadská výletná loď, ktorú všetci fotili ako divý. Teda ona sa nedovalila do prístavu, lebo tam by sa nezmestila, ale zakotvila obďaleč. Inak som si kúpil nejaké magnetky (dievčina pracujúca v obchode bola Češka), vyfotil sa s trollom a poškuľoval po zmrzline za 4 Eurá. Zdalo sa mi to moc, ale pred vyplávaním som videl zmrzky naživo a aj by som tie 4 Eurá obetoval, no bolo už neskoro.
Na loďke sa mi podarilo obsadiť to najlepšie miesto hneď v predu. Dosť nepohodlne sa tam sedelo, ale to nebolo podstatné. Podstatné bolo, že mi do záberov nikto neliezol a ako foťák cvakal, tak služobný iPhone točil krátke videá. Poniektoré vodopády boli úchvatné. Najväčšou atrakciou boli vodopády "Siedmych sestier" a vodopád oproti, ktorý sa dole rozdeľuje a ten stred sa z určitého uhlu pohľadu podobá na fľašku. Zrejme preto sa mu začalo hovoriť Opitý princ. Tento princ čumel na sedem sestier a potom si nejak nevedel vybrať, a tak začal chlastať.
Loďka šla dosť rýchlo, ale ani za hodinu sme sa k otvorenému moru nedostali. Otáčali sme sa akurát pred ústím do iného fjordu. Na spiatočnej ceste sme zastavili... vyzeralo to tak, že nikde. Bolo to docela vtipné. Nejaký námorník na nás niečo volal, že aby sme vystúpili, alebo čo, my sme naňho pozerali, že o čo mu ide. Videli sme len chodníček vedúci kamsi do lesa. Pár ľudí vystúpilo a podľa toho, ako zmätene sa tvárili, keď im loď odišla, si asi mysleli, že je tu len niečo zaujímavé na fotenie. Ale asi to len blbo visvetľujem.
V prístave už moc času nebolo. Uprednostnil som 4-eurovú zmrzku pred wéckom, čo možno nebol najlepší nápad a mal som čo robiť, aby som ju zvládol do odchodu autobusu. Ten nám najskôr zastavil na akejsi vyhliadke, odkiaľ bol pohľad na fjord obzvlážť fotogenický, potom nás vyviezol na vyhliadkový kopec Dalsnibba, ktorý sa týčil 1500 metrov nad morom, bolo na ňom také okrúhle parkovisko a obchodík so suvenírmi. Aj z neho bol úchvatný výhľad na fjord.
Akurát baterka vo foťáku začala odchádzať. A to nás ešte čakali pereje na riečke Otta. Zaparkovali sme pred hotelom nevrlého majiteľa a šli poobdivovať dravosť vodného živlu. Tam som poslal domov provokačnú esemesku s odkazom, že huby tu rastú tak, že ich vidno aj z okna idúceho autobusu, čím som ich tak trochu naštval. Oni Nóri na zbieranie húb zrovna moc nie sú.
Baterka to napokon vydržala. V dedinke Vågåmo sme sa zastavili v obchode, aby kuchár mal čo navariť na večeru. Do kempu som sa rozhodol prejsť pešo. Vyfasoval som kľúčiky od chatky, lebo ostatný sa chceli tiež prejsť, ale až po obchode. Šiel som s takou rodinkou a špekulovali sme, či sa nedá prejsť do kempu aj zadom, aby sme to celé nemuseli obchádzať. Vzdali sme to, keď sme vbehli niekomu do dvora.
Pred chatkou vymknutý už čakali spolubývajúci, ktorý predsalen šli busom. Pred večerou sme pokecali o politike, ohovárali sme Klausa, ktorý v Čile šlohol pero, písal som si denník a šiel sa osprchovať. Na večeri sme obdivovali nové sobíkove ponožky našich sprievodcov. Potom nám na chatke rupla elektrina. Skúšali sme istič, ale nepomohlo. Tak sprievodca Milan šiel po správcu, čo sa mu podarilo na druhý krát, zatiaľčo sme stiahli sprievodkiňu Mirku na niečo tvrdé. Následne sa do polnoci so sprievodcami oslavovala elektrifikácia chatky.