Deň prvý - Brno (4.8.)
Už dlho som sa chystal na nejakú dobrodružnejšiu turistickú poznávačku aj niekam inam ako na Slovensko, či do Álp. No kým som študoval, tak akosi nebolo peňazí a potom pre zmenu nebolo s kým. Napokon som si povedal, že kašlem na to, pôjdem aj sám, a keďže sa nepovažujem za ostrieľaného cestovateľa a ako jazyky tak i organizácia nie je mojou silnou stránkou, voľba padla na cestovku. Na cestovku, nad ktorej katalógmi slintám od doby, čo oná cestovka vznikla. Ale akosi to nevyšlo. Bláznov, ktorý by sa trepali do Nórska pod stan bolo evidentne málo a tak nám to cestovka zrušila. Podobne to dopadlo aj so Škótskom, kam som sa následne prehlásil a tak som sa musel obrátiť na bratov Čechov (či skôr Moravákov) - konkrétne familíárne pôsobiacich Kudrnovcov. Bolo to síce trošku drahšie, ale bolo to pohodlnejšie, s polpenziou a vlastne aj ten nový stan mi bol potom na dve veci.
Cestu autom do Brna som zavrhol, bo som bol len čerstvý vodič, na Brnenskú premávku som si netrúfol a čo by to bol za výlet bez cesty vlakom. A tak dobrodružná cesta začala plne naloženým výšľapom na trnavskú stanicu pričom ma hneď otlačili nové tenisky. Vo vlaku na Kúty som minul jednu z troch drahocenných náplastí ale inak sa žiadne vzrúšo nekonalo, cesta prebehla v pohode, akurát pri Senici sa preháňali vozňom decká, ktoré vyzerali, akoby vlakom cestovali prvý raz. V Kútoch som tvrdol cez polhodinu pozorujúc na stanici šantiace cigánčatá. Eurocity do Brna meškalo len 10 minút.
Na brnenskej stanici som ani zaboha nemohol nájsť úschovňu batožín. Takže som sa trepal na busovú stanicu Zvonařku, ktorú ako tak poznám a viem, že tam úschovňa je. Od mojich študentských čias mi však postavili do cesty galériu Vaňkovku, čo je také rozľahlejšie obchodné centrum, ktoré som hneď využil na nákup ďalších náplastí. Navečer som potom zapadol s dvoma bývalími spolužiačkami do príjemnej kaviarne, kde som neodolal vábeniu palaciniek so zmrzlinou a vaječným likérom. Keď k tomu ešte pripočítam dve bagety a vyplatenie úschovne, otrieskal som toho dňa temer 300 korún českých, čo bolo viac, ako som chcel prvý deň utratiť.
Na samotný zájazd sa vyrážalo 23:30, sprievodcovia nás údajne poznali podľa odhodlaných severských výrazov, i keď to bude skôr tým, že nik iný tak nabalený na stanici pred polnocou nebol. Autobus značky Volvo mal na bokoch veľký nápis DOPAZ, vďaka čomu sa dal neskôr ľahko identifikovať a bol docela pohodlný. Sprievodcovia nás ešte oboznámili s tým, že si tu všetci automaticky tykáme, čím v mojich očiach Kudrnovci ešte stúpli a vyrazili sme do Prahy. Samozrejme po tej drncajúcej panelovej diaľnici, ktorá sabotovala akýkoľvek pokus o spánok.